pisem co chcem

„Osamocen nedojde člověk nikdy k cíli.“

Johann Wolfgang Goethe

Ak je človek sám spravidla stráca úsmev na tvári, smutnie, stráca tú iskru života v očiach, chodí akoby nežil – nežije ! Tak prečo je človek osamelý? Môže to byť osamelosť z povahy. Existujú ľudia, ktorým vyhovuje byť sám. Môže ísť o miernu formu niektorých psychických porúch, alebo veľmi introvertnú osobnosť. Ale každý človek túži po spoločnosti či už je introvert alebo extrovert. Ak v osamelosti nie je zahrnutá povaha potom môže isť napríklad o situačnú osamelosť. Vychádza z určitej nechtiac vyvolanej situácie. Napríklad po úmrtí blízkych, rozvode, rozchode alebo presťahovaní sa do iného mesta. Takíto ľudia, potrebujú spoločnosť, porozumenie a priateľov zo všetkého najviac. Každý z nás vníma osamelosť inak no spoločné je jedno – samota. Ak stratíme blízku osobu je samozrejme, že v našom srdci sa objaví diera, cítime bolesť a nevieme sa s ňou vyrovnať. Začíname sa uzatvárať pred okolím, sedíme doma a prepíname programy. Nevieme nájsť liek na bolesť v srdci a ak nám niekto povie „čas vylieči všetky rany“ v tom okamihu sa nazlostíme na celý svet. Veď nikto nechápe ako nám je. No stačí ak sa priateľ zdrží slova, sadne si k nám, chytí nás za ruku a jednoducho dá pocítiť, že je tu a pre nás. A ak budeme chcieť povieme ako sa cítime a ak nie verte, že jeho prítomnosť pomôže viac než čokoľvek iné. To najhoršie bude prekonané no vždy ostane bolesť v srdci, bolesť ktorá sa častokrát bude miešať zo smiechom, smiechom cez slzy, keď spomíname. V živote je to tak, raz si hore inokedy dole, slnko svieti no o chvíľu sú tu mračná, máš lásku a zrazu si sám. Toto sklamanie, stratu a osamelosť pozná už mnoho ľudí. Kiež by to bolo inak. Strata lásky bolí v každom veku. Ak človek stratí lásku má pocit akoby stratil slnko nad hlavou. Prišli mraky a nedovolia lúčom cez ne preniknúť. Vtedy samota bolí najviac, no prítomnosť ľudí, priateľov je často odmietaná. No ozajstný priatelia neprídu a nezačnú nás ľutovať, práve naopak robia všetko preto, aby sme tú samotu necítili. A vy sa snažíte, bojujete, zabúdate no nie vždy sa to darí tak ako chceme. Máme strach začať znova žiť, začať zase ľúbiť, znova dôverovať, usmievať sa pretože čo ak náhodou sa scenár zopakuje. Máme pocit, že tie mrakmi a tá hrozná búrka slnko navždy prekryli . No ono tam je a ak znova otvoríme svoje srdce pocítime jeho lúče. Boh verí ľuďom inak by sme tu neboli tak sa naučme veriť ľuďom aj my. Je to niekedy ťažké hlavne ak sú ľudia podlí, zlí, nevďačný, ak dokážu zradiť a ublížiť tak, že vás zložia na kolená. No ak si mi zatvoríme srdce a nepustime doň nikoho zrazu zistíme, že sme sami a budeme na začiatku, osamelý, zničený a znechutený zo života. A to predsa nikto z nás nechce. Ak my nevieme ako ďalej sme sami v podvedomí túžime po niekom kto nás pochopí, pomôže, ukáže inú krajšiu cestu z tej veľkej tmy. A preto ak vieme, že niekto je sám a potrebuje pomoc, našu prítomnosť, objatie a porozumenie ukážme mu, že sme tu nech vie, že nie je sám. Každý z nás má potrebu cítiť a vedieť, že je v živote potrebný a chcený, že nie je sám a že má okolo seba ľudí ktorým spríjemňuje deň svojim úsmevom.

Samota môže byť strašná no záleží na tom, s kým ju zdieľate.

Moja úžasná psychologička ( pre upresnenie kamarátka ) sa ma práve dnes spýtala osobnú otázku. Mám rada jej osobné otázky pretože viem, že jej pomôže moja odpoveď. Každý zaľúbený alebo aspoň niekto kto ľúbi si určite položil otázku kedy to všetko začalo. Aj psychologička chcela vedieť kedy. Kedy som vedela, že môj právnik je môj. Čo bol spúštací okamih. Či som hneď keď som ho zbadala vedela, že ho chcem. Tak som jej na to napísala : ked som si vtedy vecer vedla neho lahla a on ma objal … citila som sa uplne nadherne..vedela som ze toto mi v zivote chybalo..ze je to uzasny pocit…ze on je uzasny..stacil mu jeden vecer, aby si ma ziskal. Keby som vtedy toto nepocitila pri nom tak niesme spolu. Myslim si ze jednoducho musi prist nejaky okamih, aby si zistila ze to stoji za to risknut. U mna to bolo to osudne objatie…u niekoho to mozu byt otvorene dvere, pozvanie na veceru, jeden tanec…hocico co by v tebe vyvolalo ten pocit, ktory ti chybal…a potom uz iba nechat sa tym unasat a bud to pojde alebo nie…ale vies moj pravnik sa mi zda niekedy velmi smiesny a niekedy uplne ze waw…ale myslim si ze najdolezitejsie je ako sa pri nom citim…a ja pri nom uplne uzasne…..                                                      A myslim si, že takto to v skutočnosti je. Musí prísť ten okamih a vtedy všetko zafunguje, hviezdy sa spoja a vy sa nájdete. Tak veľa šťastia